Práve som si sadla za počítač a opäť nejde internet 
Našťastie som už pripravená na takéto situácie, a tak si čítam informácie z businessinfo.cz o politickej a ekonomickej situácii v tomto štáte. Tak som sa chcela podeliť s vami s mojimi zisteniami, čo je pravda a čo nie…čo funguje a čo zas nie!
Venezuela je oficiálne federatívnou republikou. S rozlohou 912 000 km2 (takmer 20-krát viac ako Slovensko) a s počtom obyvateľov okolo 27 miliónov (5-krát viac ako na Slovensku) sa zaraďuje medzi štáty s nízkou hustotou zaľudnenia. V realite to ale znamená to, že na tretine územia žije veeeľa ľudí (percentuálne to vyjadriť neviem) a na juhu žijú akurát zvieratá a hmyz. V hlavnom meste Caracas, podľa oficiálnych údajov, žijú 2 milióny ľudí, ale ak sa vezmú v úvahu priľahlé územia, tak sú to 4 milióny. Valencia, kde „žijem“ ja, má oficiálne 1 milión, ale v skutočnosti je to takisto asi tak 2-krát viac. Mestá sú rozľahlé – ak sa chceme dostať na opačný koniec mesta, potrebujeme dve hodiny, so šťastím trochu menej (záleží na tom, kedy počas dňa sa premiestňujeme).
Na stránke som ďalej našla o veľa informácií o bezpečnosti krajiny. Pred príchodom sem som si zisťovala informácie z oficiálnych stránok slovenského a českého Ministerstva zahraničných vecí, ale viac som dala na názory ľudí a známych, čo tu žijú alebo žili. Referencie a skutočné zážitky vždy povedia viac ako suché informácie z netu. Slovensko teda oficiálne neupozorňuje na nejaké zvláštne nebezpečenstvá a iné, až keď som si prečítala, čo píše Česko, tak som sa vydesila aj ja (a to už je čo povedať). Nedoporučujú vstup do krajiny a tak ďalej… Vtedy som sa však rozprávala s ľuďmi, ktorí to tu precestovali a trochu ma upokojili, že 2 mesiace tu môžem prežiť v pohode. Aj viac. Preto som sa teda na túto cestu aj vydala. A teda aká je pravda? Hm… Nechcem ľudí desiť, ale Európa to rozhodne nie je. Dôležité je zistiť si informácie vopred a pripraviť sa na to. Viem, ako sa obliekať, čo nosiť a čo nie (napr.náušnice, retiazka, značkové oblečenie…), takisto aký vak alebo akú kabelku môžem mať, ako sa správať, kedy okuliare mať môžem a kedy je lepšie ich skryť, aké doklady a koľko peňazí so sebou a takisto už mám za sebou prednášku, ako sa správať, ak niekto príde a bude chcieť peniaze. Viem, znie to desivo Aj ja som sa vydesila na začiatku. Pred príchodom som vkuse myslela na to, ako ma niekto prepadne hneď na letisku. Našťastie sa to nestalo, správam sa podľa pravidiel, v noci jednoducho neexistuje, aby sme šli von, nechodíme do nebezpečných oblastí (to domáci vedia, kde proste by nestrčili ani nos), domy su zabezpečené a aj ak by prišli a chceli ma okradnúť, vezmú veci a idú ďalej. Často sa píše a hovorí o ozbrojených prepadnutiach a zabitiach, ale to je často práve v tých oblastiach, kam nechodíme alebo ak si „vyřizují účty“ medzi sebou. Veď ani v Košiciach sa na Luník IX nejdú ľudia na prechádzku len tak (trochu porovnania s rodnými KošicamiJ, veď Košičania vedia). A na to, koľko ľudí tu žije a koľko úmrtí je týždenne si myslím, že sa tu dá prežiť celkom pokojný život, pokiaľ sa dodržujú pravidlá. A ako blondína, ktorá sa zo mňa zase stala vďaka neustálemu slnečnému žiareniu, tu problémy tiež nemám, pretože tu je mix všetkých typov ľudí. Jediný problém sú moje oči, pretože tie sú výraznejšie oproti domácim typu „café“ alebo „café con leche“. A pri mojej povahe a prístupe k veciam, ľudia, čo ma poznajú, sa teda o mňa báť nemusia. Poradím si.
A čo ďalej? No myslím si, že veľa ľudí zaujíma politická situácia krajiny. Alebo sa mýlim? Prvé, čo ma prekvapilo, keď som si zisťovala informácie, že okrem kvázi-štandardných zákonodarnej, súdnej a výkonnej moci majú navyše moc volebnú a občiansku. Zatiaľ som sa nedohľadala, čo robia v skutočnosti. A pokračovanie bude zajtra, pretože času tu je dostatok a zároveň mi chýba…:D tak zajtra (štvrtok) bude o Chavezovi viac.
Keď som odpovedala, že nie, odpoveď bola: “aaa nemáš rada Venezuelčanov..” – samozrejme, milý policajt si zo mňa robil srandu. Papiere boli vyplnené, ako študentka som problém nemala a mohla som pokračovať ku svojmu kufru a k východu. Hneď za bránami letiska ma oslovili 3 ľudia (prvý hneď policajt), ako sa mám, či niečo nepotrebujem a či nechcem zmeniť peniaze – tu bežná prax. Vyšťaviť peňažne turistu hneď na začiatku, ešte predtým, ako zistí, aká je tu realita a predtým, ako spozná ich peniaze.
) boli na najvyšších priečkach v mojom zozname, čo vybaviť. Zdá sa to zvládnuté… A teda sa môžem vydať na cestu! IDE SA!